Hovorí sa, že zmena je život. A aj ja som sa tento rok rozhodla pre zmenu a nechala sa „ukecať“ na komentáre a tak som prvýkrát v živote strávila celé veľkonočné trojdnie vo františkánskom kostole. Celé slávenie začalo najprv omšou Misa chrismatis v Trnave, kde sa posvätili oleje a kňazi obnovili svoje sľuby a odkiaľ pátri doviezli aj posilu na sviatky, brata diakona Slavka, ktorý aktuálne pôsobí v Bratislave.
Na Zelený štvrtok začalo slávenie o 18.30 svätou omšou na pamiatku Pánovej večere. Hlavným celebrantom bol páter Jeremiáš, gvardián kláštora. Vo svojej homílii sa venoval tomu, čo Zelený štvrtok predstavuje. Najprv povedal niečo k starozákonnému čítaniu, kde aby sa Izraeliti uchránili pred poslednou egyptskou ranou, natreli si veraje krvou s baránka, čo bolo predobrazom aj Ježišovej smrti a aj Eucharistie. Lebo ako krv baránka ich chránila, aby sa im nič nestalo, aj nás označuje Krv Kristova, že nie sme určení pre smrť, ale pre život. V Eucharistii je sám Ježiš Kristus, a takto sa môžeme aj my preniesť pod kríž, a zúčastniť sa Ježišovej obety, hoci teraz nekrvavým spôsobom, ale reálne, lebo jeho obeta trvá a máme možnosť získavať spásu. Eucharistia je dopravný prostriedok v čase a priestore, aby nás vždy zaviedla pod kríž. Táto slávnosť má význam aj služby druhým a preukázaniu lásky, čo urobil Ježiš umývaním nôh. Keď veríme v Ježiša Krista, snažíme sa prispôsobovať sa mu životom, že Eucharistia v nás pôsobí a snažíme sa byť lepší. Posledným významom je kňazstvo, ktoré sa viac zvýraznilo na omši Misa chrismatis. Ježiš im dal moc slúžiť svätú omšu, keď im vraví, aby to robili na jeho pamiatku. Kňazstvo je možnosťou prinášať ľuďom tu na zem milosť od Boha, kňazi sú symbolom Ježiša Krista, ktorý zostúpil na zem a v Eucharistii je Ježiš prítomný pri nás, Emanuel, prítomný blízko nás, a ktorý od nás nežiada nič, čo by neurobil on pre nás. Na záver svätej omše sa preniesla Eucharistia do bočného svätostánku na pripomenutie si Ježišovho odchodu do Getsmemanskej záhrady.
Na Veľký piatok sa ráno o 9.00 uskutočnila krížová cesta a obrady sa konali poobede o 15.00. Po spievaných pašiách podľa sv. Jána nasledoval príhovor pátra Bruna, ktorý spomenul mladomanželov, ktorí po sobáši dostávajú kríž a berú ho svojich príbytkov, hovoril o príbytkoch starých rodičov bývali tiež kríže a mnohé obrazy, či už Srdca Panny Márie alebo Ježišovo, kríž býval aj na priečelí domov. ktorý zaspomínal na svoje detstvo a čo pre neho znamenal kríž, keď ako škôlkari chodili na vychádzku, ako ich učiteľky upozorňovali, aby boli ticho, lebo Ježiško spí na kríži. A odvtedy sa mu s krížom spájalo ticho, aj po jeho obrátení, keď chodieval bicyklom po poľných cestách, kde boli kríže, a bolo tam ticho. A nepociťoval potrebu nič vravieť pred krížom, lebo to skôr bolo o pohľade ako o slovách. Aj v liturgii Veľkého piatku by malo prevládať ticho, striedmosť a kázeň by nemala byť dlhá. Pred krížom je ticho prirodzeným postojom, hoci v Ježišovej dobe to tak asi nebolo. Ak sa rodí niečo vážne, niečo dôležité, rodí sa to v tichu, kedy netreba hovoriť veľa slov. Možno aj my zažívame niekedy ticho Boha, kedy si myslíme, že na nás zabudol. Nie je hanbou, ak človek, ktorý prežíva niečo ťažké, sa nevie modliť, lebo nevie nájsť slová, lebo aj to ticho je veľkou modlitbou. Kríž by nemal ostať ozdobou v našom živote, ale máme si uvedomiť, že najťažším krížom, ktorý v živote nesieme, sme my sami, lebo niektoré kríže sú následkami našich zlých rozhodnutí a chcem sa im vyhýbať. Máme sa snažiť o pokoru srdca a prosiť Boha o to, aby dal nášmu životu zmysel. Potom nasledovala poklona krížu a obrad prijímania. Po ňom bola Eucharistia v monštrancii prenesená do Božieho hrobu, kde mohli veriaci ľudia prichádzať do 20.00.
Na Bielu sobotu sa veriaci zišli v chráme na modlitbe ranných chváľ a posvätného čítania, po ktorom bola znova Sviatosť vyložená k poklone až do začiatku veľkonočnej vigílie, ktorá začala obradom ohňa vonku pred kostolom. Hlavným celebrantom bol páter J eremiáš, koncelebroval páter Bruno. Paškál niesol brat diakon Slávko, krorý aj intonoval Kristus Svetlo sveta. Tmu v kostole postupne rozžiarilo svetlo sviec. Slávnostný veľkonočný chválospev veľmi pekne zaspieval páter Bruno. Po 4 starozákonných čítaniach znovu zaznelo slávnostné Glória a rozozvučali sa zvony, cengáče a organ, ktoré mlčali od Zeleného štvrtku. Slávnostnú kázeň si pripravil brat diakon, ktorý hovoril o kontraste medzi tmou a svetlom. Hovoril o tom, ako tma bola na počiatku stvorenia sveta, a až potom Boh stvoril svetlo. Tma nás sprevádza aj na začiatku nášho života, aj toho duchovného, kedy prichádzame na svet v temnote dedičného hriechu, ale krstom sa zmýva a tiež je tam prítomné svetlo krstnej sviece. Tmu zažívame aj na záver života, kedy zomierame ako následok smrti, ale pri obradoch pohrebnej svätej omši je tiež prítomné svetlo, paškál, čiže tá svieca, ktorú sme niesli aj túto noc. Tma je prítomná v našom živote stále, ale vždy je tu aj svetlo, ktoré ju vždy prežiari a ním je Ježiš Kristus, ktorý porazil smrť a vstal z mŕtvych. Na záver svätej omše nasledovala procesia okolo parkoviska, hymnus Teba Bože chválime, eucharistické požehnanie a mariánska antifóna Raduj sa nebies Kráľovná. Pátri potom vyšli pred kostol zaželať veriacim osobne požehnané sviatky.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na príprave a slávení veľkonočného trojdnia vo františkánskom kostole. V prvom rade kňazom za ich obetavú službu a povzbudivé slová a namáhavú prípravu liturgie (ja osobitne pátrovi gvardiánovi za príležitosť a podporu slúžiť v tomto chráme), kostolníkom, ktorí všetko chystali, a veľká vďaka im patrí najmä za prichystanie Božie hrobu, ktorý bol tohto roku iný, ale naozaj nádherný. Vďaka patrí aj tým, čo chystali kvety, výzdobu, upratovali, organistom a spevokolu, miništrantom, a všetkým tým, ktorí nejako k tomu sláveniu prispeli a zúčastnili sa ho.